A tak sme vyrazili. Na dovolenku sme sa tešili pol roka od chvíle, kedy sme ju začali spoločne plánovať. Prvý cieľ našej cesty bol jasný – Paríž. Obaja sme boli z cesty nadšení, aj keď bolo len 5 hodín ráno. Chceli sme sa vyhnúť autám na cestách a tak sme odcházali čo najskôr. Cesta po dialnici utekala celkom rýchlo a my sme sa ani nenazdali a boli sme na nemecko – francúzských hraniciach. Francúzska krajina nám učarovala. Cestou k Paríži sme sa rozhodli vynechať diaľnice a radšej sa kochať pohľadom po malých mestečkách a dedinách po ceste. Zdali sa jako z iného světa, nič na čo by sme boli u nás zvyknutí. Francuzským ženám sa nedal uprieť zmysel pre módu ani v tej najzapadnutejšej dedinke. Všade prítomné známe dlhé francúzké bagety mi pripomínali obrázky, ktoré som si prezerala pred cestou. Cesta nám rýchlo ubiehala a takisto aj nafta v nádrži. Potrebovali sme natankovať, čo sa nezdal až taký problém, ale nevedeli sme čo. U nás je člověk zvyknutý na nápis nafta alebo diesel, u francúzov je to „gasole“.Trvalo nám 4 benzínky než sme na to prišli. S plnou nádržou sme pokračovali a postupne sa nám po ceste začali objavovať značky s nápisom Paris. Tešila som sa jako malé dievčatko na Vianoce. Paríž. Mesto, ktoré som do tej doby videla len na fotkách a v knižkách som za pár hodin mala uvidieť naživo. Nemohla som sa dočkať… Ani som sa nestihla spamätať a ocitli sme sa na predmetstí jedného z najkrajších miest na svete. Našim prvým cieľom bolo nájsť si ubytovanie. Chceli sme utratiť za cestu čo najmenej, preto sme sa rozhodli pre kemp. Pretože sme k Paríži prišli z jihovýchodu najbližšie bol kemp Champigny-sur-Marne. Celkom nás na tri dni (dve noci) vyšiel na 56 eur za dve osoby, auto a stan. S rečepnou sme sa dohovorili anglicky, ale vedela ešte aj rusky a nemecky. Bolo ešte před začiatkom sezóny, takže kemp nebol preplnený a miesto, ktoré nám vyhovovalo, sme si našli hneď. Jedinu nevýhodu mal v tom, že bol hneď vedľa diaľnice a cez noc sme toho veľa nenaspali. Ráno sme vstávali asi o 8, nachystali sme sa a vyrazili autom do mesta. To už druhý krát neurobím, trvalo nám strašne dlho, než sme našli miesto na parkovanie. Ani sme poriadne nevedeli, kde sme Zaparkovali sme v podzemnej garáži vedľa jednej nemocnice, tam bolo parkovné asi o polovicu nižšie než v „normálnej“ garáži. Jediným záchytným bodom nám bol veľký balón, ktorý lietal v parku vedľa. Vyrazili sme za památkami.
Prvé čo sme uvideli zo bola Eiffelova veža. V tu chvíľu sa mi ako keby zastavil svet. Stáli sme a pozerali. Zdalo sa, jako keby bola za rohom. Nebola, trvalo asi hodinu, než sme k nej došli. Bola obrovská, nikdy som si nedokázala představit aká veľká asi v skutečnosti je. Aká je vysoká som si uvedomila vo chvíli, keď som v nej po schodoch šla pešo do druhého poschodia. Keď sa tam ešte niekedy dostanem radšej si zaplatím za výťah. Ale ten výhľad stál za to. Jediné, čo nám kazilo zážitok bolo, že sa práve časť opravovala, takže tam bolo lešenie a plachty. Z druhého poschodia sa dá zviezť výťahom dolu zadarmo, takže sme si aspoň ušetřili nohy na ďalšie pamiatky.
Po „Eiffelovke“ sme šli cez Louvre do Notre – Dame. Louvre je obrovský a aj keď si nedokážem predstaviť ako by sa jeho architekt tváril, keby mu doprosted dvora postavili sklenenú pyramidu, mne sa to páčilo. Niesom fanúšik umenia ale stálo to za to. Už len to, že som videla na vlastné oči Monu Lisu vo mne zanechalo skvelý pocit. Keď niekto ide do Paríža a má viac času, tak myslím, že na Louvre je potreba minimálne tri dni aby si ho člověk v kľude celý prešiel a vychutnal. My sme ten čas bohužial nemali, tak sme to vzali hopom a via jako 2-3 hodiny sme tam určite neboli. Cestou okolo brehu Seiny sme si v jednom pouličnom stánku kúpili malú „Eiffelovku“. Na pamiatku. Tých stánkov tam bolo ale ďaleko viac a nie všetky predávali len malé kovové veže. Boli tam umelci, ktorí predávali svoje obrazy, ďalší, ktorí Vás na počkanie nakreslia, ďalší zase predávali antikvariátne knihy a rôzne iné upomienkové predmety. Pokračovali sme podľa mapy strom ku katedrále. Notre – Dame sa nám taktiež veľmi páčil, bohužial tam bolo toľko turistov, že sme si ho vychutnali iba zvonku a dnu sme radšej nešli. Ale aj tak to v nás vyvolalo spomienky na film Zvonár u Matky Božej. Je to úžasný pocit, keď niečo tak veľkolepého vidíme len vo filme a potom máme možnosť vidieť to v skutečnosti. Ešte sme mali trochu času, tak sme sa len tak prechádzali popri brehu rieky. Deň sme zakončili plavbou po Seine, ktorá nám ukázala všetky pamiatky na jej brehoch, nalákala nás a my sme sa tešili na ďalší deň v Paríži…