V záplave mnohých cestopisov, kde sa každý prebieha s hviezdičkami hotelov, jemnosťou piesku na plážach a počtom chodov na večere, by som chcela priblížiť, ako sa občas necestovalo 3 hodiny ale dni, ubytovanie nebolo vždy najpohodlnejšie a výhľad nie vždy obrátený na more alebo na umelo vybudované záhrady. A predsa bola moja cesta do Francúzska jednou z tých, na ktoré rada spomínam aj po dlhom čase.
Začínali sme v ranných hodinách výjazdom zo Slovenska a prvú noc sme prespávali v našom „karosáckom“ autobuse, ak sa to prespávaním vôbec dá nazvať. Poriadne unavených nás v ranných hodinách vysadili v Monaku v podmorskom múzeu, z ktorého si toho veľa nepamätám a pri kinoprezentácii sem všetci svorne doháňali spánkový deficit. Neskôr nasledovala obhliadka, pri ktorej sme boli predsa už čulejší a dala nám aj zabrať, keďže sme sa vybrali do botanickej záhrady na vysokom kopci, odmenou nám bol pohľad z výšok na mesto pod nami s útesmi a zátokami. Živý kontakt s mestom je úplne iný ako ten, ktorý vám ponúkajú časopisy a rôzne prospekty a preto sme sa necítili ani my ako v nejakej bohatej vysnívanej krajine, ale ako v normálnom prímorskom meste. Samozrejme ten náš pocit bol ovplyvnený aj faktom, že sme sa vybrali na cestu na prelome februára a marca, keď väčšina turistických atrakcií je o turistov a ruch ochudobnená, čo nám ani najmenej nevadilo, mali sme aspoň priestor a kopu času na to, čo sme chceli.
Našou ďalšou zastávkou bolo mesto Marseille. Tu po krátkej prehliadke, sme sa plavili loďou okolo ostrova If, ktorý je známy z románu o Monte Cristovi. Po 2 hodinovej plavbe sme pokračovali do známeho mesta Cannes, ktoré je preslávené svojim filmovým festivalom. Jeho hlavná ulica naozaj pôsobila ako z červeného koberca, divadlo, útulné kaviarničky a honosné domy vytvárali vhodnú kulisu k neďalekej pláži, na ktorej sa už opaľovalo pár nadšencov, my sme si aspoň odvážne zmočili ruky. Kúpili sme si „povinne“ pohľadnicu a nastavili sme si smer jedného z najznámejších letovísk a sídlo mnohých hviezd a známych osobností – St. Tropez. Z neho sme mali jedny z najväčších očakávaní, keďže sme veľa o ňom počuli a aj najviac nás zaskočila jeho ospalosť a prázdnota, všetci ako keby utiahnutý čakali v starých uličkách, kým bude ten správny turistický ruch. Samozrejme sme nestretli žiadnu celebritu a ani Johnnyho Deppa, takže sme si povedali, že sa tam musíme ešte vrátiť a tak sme si vymysleli dôvod na opätovný návrat na lepšiu sezónu letoviska.
Osobitá kapitola je ubytovanie v kde sme trávili noci počas našej cesty. Boli to, okrem jednej noci v Paríži, motely nazvané F1, ktoré boli vystavané ako také vkusné útulné králikárne pre pocestných hýriace farebnosťou. V skutočnosti sme boli radi, že máme teplú posteľ a sprchu, no bolo to niečo neobvyklé, o najzábavnejšiu časť sa postarala naša kamarátka v samočistiacom WC, ktoré sa po opustení a zavretí čistí samo, no ona nepočkala na zavretie a mala postarané aj o sprchu. My sme jej bohužiaľ nevedeli pomôcť, keďže dvere sa zamknú samé, no na druhej strane bola aspoň menšia zábava.
Poslednou zastávkou pred Parížom bola pre nás rezervácia Camarque a mesto Saintes Maries de la Mer, ktorá je domovom stoviek druhou vtákov a obzvlášť plameniakov, nám sa podarilo za tú malú chvíľu vidieť aspoň tie plameniaky a obohatení touto neveľkou skúsenosťou sme sa už vydali na dlho očakávanú cestu do Paríža. Ja osobne som tam bola predtým už raz na poznávacom zájazde (samozrejme opäť zas a znova ako u iných predchádzajúcich výletoch na autobuse), no i tak som nevedela dočkať, Paríž je nádherný nie len po prvý raz ale aj na viackrát. Tentoraz sme boli ubytovaný v okrajovej časti, ktorá mala ďaleko od okrajových častí iných miest, mala stále svoje čaro a šarm, nenadarmo sa toho toľko popísalo v tejto súvislosti s Parížom.
Azda každý kto navštívi, tak absolvuje povinnú jazdu pamiatok a atrakcií- Versailles, Víťazný oblúk, Katedrála Notre Dame, Námestie republiky, múzeum Louvre, Eiffelova veža a Sacre Coeur s Montmartrom. Opisovať každú zvlášť, by bola zbytočnosť, keďže samotný názov je už známy, akurát môžem napísať, že navštíviť každú z nich nebude chybou a určite si každý príde na svoje. Na Eiffelovu vežu sa nám podarilo dostať aj na najvyššie tretie poschodie, čo je pri obmedzenom čase a dlhých čakacích dobách na výťah takmer nemožné a výhľad to bol naozaj skvostný, oplatí sa vám priplatiť. Na návrší Sacre Coeur sa nám podarilo jemne zazmätkovať a my sme sa ocitli v nie dobrej pozícii medzi zatvorenou bránou, ktorá nás oddeľovala od čakajúceho autobusu. Našťastie sa nič vážne na našej ceste nestalo a my sme ho mohli zavŕšiť návštevou obrovskej atrakcie – Disneylandu! I tu sme mali šťastie v nešťastí, počasie bolo celý deň upršané a chladné, no my sme sa dostali na každú atrakciu, na ktorú sme chceli ísť a ako som sa dozvedela, tak sme nemuseli čakať minimálne hodinu na ňu. Treba dodať, že v tom čase sme náš autobus viezol zväčša posádku, ktorá mala od 13 do 17 rokov, no my sme sa zabávali ako malé deti a myslím si, že aj dospelí sa mohli na chvíľku odosobniť a odfotiť sa s postavičkami z rozprávky Lion King bez toho, aby sa za to hanbili. Dnes už takmer nostalgicky spomínam na túto cestu, ostávajú mi spomienky plné spontánnosti a objavovania nového, možno aj preto som hneď po návrate domov ochorela na dva týždne, aby som vstrebala všetky tie zážitky. Jedno viem ale určite – nie je na škodu cestovať mimo turistickej sezóny, pošťastí sa vám vidieť aj kus ľudskej stránky z pamiatok a miest a nemusíte sa popri tom tlačiť. A skúste si kúpiť aj pohľadnicu. O 10 rokov keď sa na ňu pozriete, zaspomínate si príjemnejšie ako pri pohľade na 1000 fotiek v notebooku 

P.S. Fotografie nepripájam, vtedy sme fungovali na analóg, vy si určite už viete vygoogliť ako to tam vyzerá.